„Tomáš, prečo si von z postele a sedíš pred televízorom?“ spýtala sa mama.

„Už ma nebavilo ležať v posteli. Musel som vstať a niečo robiť,“ odpovedal Tomáš.

„Ale ráno si mi povedal, že sa cítiš veľmi zle a nemôžeš ísť do školy,“ pripomenula mu mama. „Už je ti lepšie? Môžem ťa odviezť do školy?“

„Radšej nie, mami. Na to sa cítim dosť zle,“ odpovedal Tomáš.

„Tak musíš ísť okamžite do postele,“ trvala na svojom mama.

„Ach, mami, nemôžem dopozerať tento kreslený seriál?“ prosil Tomáš.

„Nie, mladý muž. Nech si okamžite v posteli.“ Tomášova mama sprísnila hlas a Tomáš vedel, že sa s ňou ďalej nemôže hádať. Vrátil sa do svojej izby a vliezol pod perinu.

Tomáš mal dva problémy. Prvým problémom bolo to, že rád pozeral televíziu a nedokázal sa od nej odtrhnúť. Ale druhým, ešte horším problémom bolo, že mame klamal. Niekedy jej povedal, že je chorý, aby mohol zostať doma a pozerať telku, alebo hrať hry na počítači a neísť do školy.

Neskôr v to ráno, keď si Tomáš myslel, že jeho mama bude mať dosť roboty s upratovaním a praním a nebude mať čas všímať si ho, znovu vyliezol z postele a zapol si televízor. Tentoraz dal hlasitosť na minimum, aby mama nič nepočula. Ale kreslený seriál, ktorý sledoval, bol taký podarený, že jeho smiech bolo počuť až do práčovne.

„Mladý muž, čo to má znamenať?“ spýtala sa ho mama. „Okamžite do postele!“

„Áno, mami,“ odpovedal poslušne Tomáš a stlačil na ovládači gombík OFF. No len čo prišiel školský autobus a jeho brat a sestra sa vrátili domov, Tomáš si opäť pohodlne sadol do kresla pred televízor. Veď tak to robia mnohí jeho kamaráti.

O pár týždňov, keď ho mama ráno zobudila, cítil sa príšerne. Šiel za mamou a povedal jej, že je chorý. Veď to tak urobil už neraz, keď predstieral, že je chorý.

„Mami, necítim sa dobre,“ zašomral.

„Tomáš, nevymýšľaj si. Určite nie si chorý,“ trvala na svojom mama. „Hráš sa na chorého, aby si mohol zostať doma a pozerať televíziu. Ale tentoraz ti to nevyjde.“

„Ale, mami, ja som naozaj chorý!“ prosil Tomáš.

„Miláčik, rada by som ti verila, ale toľkokrát si predstieral, že si chorý, že teraz skutočne nie som si istá, či hovoríš pravdu,“ odpovedala mu mama.

„Ale teraz som naozaj chorý, mami!“ naliehal Tomáš.

Mama si vzdychla. „Nuž, ordinácia lekára je cestou do školy. Vonku je celkom pekne. Prejdeme sa a uvidíme, čo na to povie lekár. Ak povie, že si zdravý, pekne pôjdeš do školy.“

Pre Tomáša nebolo ľahké sa v to ráno dokonca ani obliecť. Pri každom pohybe nariekal a stonal. Ako veľmi si teraz želal, aby sa nikdy predtým nebol hral na chorého! Keby si jeho mama nemyslela, že nehovorí pravdu, pravdepodobne by sa nemusel obliecť a ísť k doktorovi.

Konečne sa Tomáš s mamou vybrali na cestu. Tomáš bol skrčený a šiel veľmi pomaly, pretože ho strašne bolelo brucho. Nakoniec sa im predsa podarilo prísť k lekárovi.

„Tak, Tomáš, ako dlho ťa už bolí brucho?“ spýtal sa lekár.

„Odkedy som dnes ráno vstal,“ odpovedal.

„Neudrel si sa niečím do brucha?“

„Nie.“

„Bolí ťa tu?“

„Nie.“

„A tu?“

„Nie.“

„A teraz?“ spýtal sa lekár.

„Auuuu!“ skríkol Tomáš.

„Hmm,“ povedal lekár zamyslene. „Myslím, že by sme mali urobiť nejaké testy. Môže to byť appendicitis.“

„Čo to je?“ spýtal sa Tomáš trasúc sa.

„No, ako by som ti to jednoducho povedal, možno budeme musieť odstrániť tvoj appendix,“ odpovedal lekár. „Ale ako som povedal, najprv urobíme nejaké testy.“

Výsledok testov ukázal, že Tomášovi bude musieť naozaj byť odstránený apendix – slepé črevo.

Pár dní po operácii, keď ešte ležal v nemocnici, Tomáš rozmýšľal o tom, ako strašne sa cítil v ten deň, keď ho mama zobrala k lekárovi.

„Vidíš, mami, ja som bol naozaj chorý, keď sme vtedy šli k lekárovi,“ pripomenul jej Tomáš.

„Áno, bol si. Mne je veľmi ľúto, že sme vtedy šli peši takú vzdialenosť,“ ospravedlňovala sa mama. „Ale ako som to mala vedieť, keď si predtým už toľkokrát tvrdil, že si chorý a nič ti nebolo?“

Tomáš zvesil hlavu. Aj on sa mal zrejme ospravedlniť.

„Mami, máš pravdu. Doteraz to bolo tak, že keď som povedal, že som chorý, vždy som to len predstieral, aby som mohol zostať doma a pozerať telku,“ priznal Tomáš. Uľavilo sa mu, keď mame povedal pravdu.

Tomáš mal určite veľkú bolesť, keď v to ráno musel ísť peši k lekárovi, ale oveľa viac ho trápilo to, že podvádzal mamu, najmä preto, že mama mu už nedôverovala. Keď o tom teraz rozmýšľal, urobil vážne rozhodnutie. Rozhodol sa, že už nikdy viac nebude simulovať, že je chorý. Uvedomil si totiž, že dôvera je oveľa dôležitejšia ako rozprávky v telke.


Zdieľať: