Ludwig Zinzendorf pravidelne navštevoval rabína Abraháma v jeho maličkom, napoly rozpadnutom dome. Často sa skoro ráno pred východom slnka vybrali spolu na prechádzku.

Raz ráno rabín Abrahám odhalil pred Ludwigom svoje vnútro. „Moje srdce túži po svitaní,“ povedal. „Som chorý, a predsa neviem, čo mi je. Očakávam niečo, a predsa neviem, čo hľadám. Cítim sa, akoby ma niekto naháňal, ale nevidím žiadneho nepriateľa okrem toho, ktorý je vo mne – moje staré hriešne srdce.“

Ludwig sa chopil príležitosti a začal rabínovi vysvetľovať evanjelium. Povedal mu o Pánovi Ježišovi, ako sa stal človekom, aby mohol priviesť ľudí naspäť k Bohu, a ako ho usmrtili na kríži. Počas Ludwigovho rozprávania rabínovi začali tiecť po tvári slzy a padať na dlhú sivú bradu.

Obaja muži vyšli na nízky kopec, na vrchole ktorého stál malý kostol. Keď vyšlo slnko, v jeho lúčoch sa leskol zlatý kríž na kostolnej veži.

„Pozrite sa tam, rabín Abrahám,“ povedal Ludwig. „Je to pre vás znamenie z neba. Boh vašich otcov vám postavil pred oči tento kríž a vychádzajúce slnko ho práve prifarbilo svojou nebeskou nádherou. Uverte Tomu, ktorého krv preliali vaši otcovia preto, aby sa naplnil Boží plán milosti a aby ste mohli byť oslobodený od všetkých hriechov a nájsť v ňom pokoj a spasenie.“

„Nech sa tak stane,“ povedal rabín Abrahám. „Nech je požehnaný Pán, ktorý sa nado mnou zmiloval.“


Zdieľať: