Magdaléna sa s Júliusom spoznala tesne po strednej škole. Obaja boli skauti a robievali spoločné tábory pre deti. Keď medzi nimi preskočila iskra, vedeli, že deti patria do ich života. Túžili po veľkej rodine. „Náš pôvodný plán bol taký, že najskôr budeme mať dve naše biologické deti a potom si jedno alebo dve osvojíme.“

Po svadbe však prišlo obrovské sklamanie. Nedarilo sa im otehotnieť. „Ako kresťania sme sa rozhodli, že nepôjdeme cestou umelého oplodnenia, ale dieťatko si adoptujeme,“ povedala Magdaléna.

Absolvovali kolobeh vybavovačiek a boli zaradení do databázy žiadateľov. „Túžili sme po dievčatku do šiestich týždňov. Na etniku nám nezáležalo… Keď som ju prvýkrát vzala do náruče, cez slzy som pozrela na manžela a povedala: Je to ona. Je to naša Magdalénka.“

Vedeli, že chcú aj ďalšie dieťa a nechcú, aby boli medzi nimi veľké vekové rozdiely. A tak po vyše roku do ich rodiny pribudol Magdalénkim biologický brat – malý Timur. „Keď sme uvideli Timura, vedeli sme, že to je ten ďalší dielik do našej rodiny.“ Telefón z úradu však u nich zazvonil aj do tretice a do rodiny pribudla aj ďalšia biologická sestrička Máša. Zatúžili otvoriť svoje srdce a domov ešte jednému dieťatku – a privítali aj štvrté dieťatko.

„Raz som čítala, že každá mama si lásku svojho života na svet privedie sama. Ja nie. Všetky lásky života mi doteraz priviedla iná žena. Moja svokra priviedla na svet lásku, o ktorú sa opieram, ktorá ma miluje a chráni. Úplne cudzia žena priviedla na svet lásky, ktoré som v deň narodenín držala v náručí.“

Hoci ani jedno dieťa neporodila, predsa je mamou tých najúžasnejších detí, aké si kedy mohla priať.


Zdieľať: