Zaneprázdnený riaditeľ podniku sa pozrel na hodinky a potom na pracovný kalendár.

„Treba ešte niečo vybaviť?“ spýtala sa ho sekretárka.

„Vlastne som už mal byť na ceste. Človek na nič nemá čas.“

Sekretárka sa usmiala a povedala: „Je tu ešte kartička s vianočným želaním od vášho syna. Zabudli ste, že Vianoce sú pred dverami.“

„Ako dobre, že ste mi to pripomenuli. Bojím sa, že chlapec sa bude na mňa hnevať. A má na to dôvod. Celý týždeň som nemal čas venovať sa rodine. Keď sa vrátim z práce, syn už spí. Aspoň na Vianoce mu musím kúpiť niečo pekné. Ale ja nemám čas. Mohli by ste to vybaviť za mňa? Niečo mu kúpte. Na cene nezáleží. Chlapec má nárok na to, aby dostal nejaký cenný dar. Spolieham sa na vás, že to vybavíte.“

Sekretárka mlčky počúvala šéfa. Potom s jemným úsmevom povedala: „Rada prijímam podobné úlohy, ale v tomto prípade vás nemôžem zastúpiť.“

„Prečo? Čo si môže osemročný chlapec priať také, že by to nebolo splniteľné? Ukážte tú kartičku!“

Sekretárka mu podala kartičku od syna, na ktorej bolo napísané: „Milý otecko, prajem si, aby si si v novom roku našiel pre mňa aspoň jednu hodinu denne. Tvoj syn.“


Zdieľať: