Raz týždenne som chodieval do verejnej knižnice v Dallase. Pracoval som na dizertačnej práci. Vo vestibule knižnice často sedával jeden bezdomovec. Vždy, keď ma uvidel, pýtal si peniaze. Ale tie som mu nikdy nedal. Namiesto toho som priniesol nejaké jedlo a podelil sa s ním. Vždy vyzeral namrzený.

Jedného dňa sme sa stretli na schodisku. Bol veľmi rozrušený.

„Čo sa stalo, Gerald?“ spýtal som sa ho.

Povedal mi, že potrebuje Boha. Spočiatku som si nebol istý, či to myslí úprimne. Rozprávali sme sa spolu a potom som sa ho spýtal, či chce prijať Ježiša do svojho života.

„Áno!“ zvolal Gerald. Modlil som sa spolu s ním za to, aby prijal Ježiša.

Po tomto dni som ho šesť mesiacov nestretol. Až raz… Len čo som vošiel dnu, hneď som uvidel svojho priateľa-bezdomovca.

Čakal som, že ako vždy odo mňa pýtať peniaze. Ale nepýtal. Namiesto toho mi venoval najväčší úsmev, aký som kedy videl na jeho tvári. Začal mi rozprávať o tom, ako Boh v poslednom polroku pôsobil na jeho srdce. Povedal, že sa pripojil k cirkvi a každý týždeň chodí na modlitebné stretnutia. Recitoval všetky biblické verše, ktoré sa za posledných šesť mesiacov naučil naspamäť. Dokonca mi ukázal svoju Bibliu.

Bol som nadšený! Spolu sme sa pomodlili. Modlitbu ukončil on tou najkrajšou modlitbou za mňa. Keď sme sa lúčili, vytiahol som z vrecka peniaze a dal mu.

Ruber Leal


Zdieľať: