Florencia, január 1642. Po smrti Galileo Galilea prichádza na jeho miesto profesora matematiky Evangelista Torricelli. Po svojom učiteľovi dedí nielen post, ale aj jeden problém. Florentským vŕtačom studní sa nedarilo ani pomocou najsilnejších čerpadiel vytiahnuť vodu zo zeme vyššie ako asi desať metrov. Galileo bol presvedčený, že dlhší prúd vody sa jednoducho pretrhne ako povraz, keď ho priveľmi napíname. Jeho žiak si zaumienil, že tento oriešok rozlúskne – a začal experimentovať. Dal vyrobiť metrovú, na jednom konci zatavenú sklenú trubicu, ktorú naplnil ortuťou. Otvoreným koncom ju ponoril do nádoby s ortuťou. S údivom zistil, že z trubice vytiekla iba časť náplne. Hladina v nej, nezávisle od sklonu trubice, bola vyššia ako v nádobe. A čo bolo dôležité, nad kvapalinovým stĺpcom zostal voľný priestor. To sa podľa Aristotela, ktorý tvrdil, že príroda neznesie prázdny priestor (tzv. horror vacui – hrôza z prázdnoty), nemalo stať. Evangelista Torricelli jav vysvetlil tým, že na hladinu v nádobe pôsobí atmosférický tlak, ktorý je v rovnováhe s tlakom ortuťového stĺpca v trubici.

Tak bol v roku 1644 vynájdený ortuťový barometer.


Zdieľať: