„Je to asi 179cm vysoký, silný muž, široké ramená, výborný strelec. Podľa posledných správ sa zdržiava v niektorej eskimáckej dedine v oblasti North River, ktorú nazývajú ´Na konci sveta´. Vraj si tam získal úctu obyvateľov ako ránhojič. Ale to je vedľajšie. Je stíhaný za vraždu. A vy ho privediete! Teraz sa vraj volá Denny Key. To je všetko, čatár! Ihneď sa vydajte na cestu!“

To bolo všetko, čo sa čatár severskej polície od svojho veliteľa dozvedel. Pri balení do pripravených saní si opakoval získané informácie. Potom si ešte preštudoval mapu, skontroloval zásoby pre seba a psí záprah a o hodinu už klusal snežnou pláňou za saňami.

Šesťsto kilometrov po polárnej oblasti! To je úloha pre ozajstného muža. A Albert Last ním skutočne bol. Prvé dva dni cesty prebiehali vynikajúco. Len 15 stupňov pod nulou, miestami ľahká hmla, inak krásne počasie. Na tretí deň sa však počasie zmenilo. Silný severný vietor dvíhal celé mraky snehu. Psy často zapadali do závejov a cesta bola čím ďalej tým ťažšia.

Za takýchto podmienok sa dostal Albert Last do blízkosti svojho cieľa. Dúfal, že zajtra už dorazí do eskimáckej dediny, kde sa ukrýva hľadaný muž. Last si chystal skromný obed. Psom dal odmeranú dávku sušených rýb. Keď obed s chuťou zjedol, pristúpil k petrolejovému variču, na ktorom stála nádoba s vriacou kávou. Kľakol si, aby si trochu odlial do pohára. Vtom mu však jeden z ťažných psov skočil na rameno. Celý obsah nádoby vriacej vody sa vylial Lastovi na nohy. Vykríkol od bolesti. Kožené i spodné vlnené nohavice, nasiaknuté vriacou tekutinou, sa mu lepili na obarené nohy. Každý pohyb mu pôsobil strašnú bolesť. Bol zúfalý! Sám uprostred snežných plání, ďaleko od pomoci a civilizácie, takmer neschopný pohybu.

Noc pretrpel schúlený v spacáku v strašných bolestiach. Ráno sa s krajným vypätím síl doplazil k saniam, zapriahol psy a v polobezvedomí sa uložil do saní. Záprah akoby vycítil bezmocnosť svojho pána. Psy sa často zastavovali a bili medzi sebou. Okolo desiatej bol Albert so silami v koncoch – omdlel!

Keď po niekoľkohodinovej mdlobe otvoril oči, nevedel si uvedomiť, čo sa s ním deje. Prvým pocitom bol príjemný chlad na oparených nohách. Ležal na medvedej kožušine uprostred veľkého stanu. Nohy mal v obväzoch. Nad ním stál muž – beloch.

„Vítam vás, pán čatár, tu u nás – na konci sveta. Tuším, čo vás sem priviedlo. Hľadáte mňa. Som Denny Key!“

Last sa slabo usmial. „Uhádli ste. Key, v mene zákona vás zatýkam za vraždu!“

„No dobre, pán čatár. O tom potom. Zatiaľ som si vás sem priviezol, aby som vám dal do poriadku nohy. Trochu sa vyznám v liečení. Kedysi som študoval medicínu – ale to už je dávno! Našiel som vás ešte včas. Myslím si, že budete musieť s nami prezimovať. Myslím, že spolu strávime pol roka. Nevyužijem vašu bezmocnosť. Počkám, kým budete môcť vykonať svoju povinnosť.“

Dni plynuli. Stav čatára sa pod opaterou Dennyho Keya pomaly zlepšoval. Zďaleka prichádzali Eskimáci s rôznymi chorobami a Denny im pomáhal a liečil ich! Domorodci si ho vážili a milovali pre jeho milú a obetavú povahu. Albert Last a Denny Key sa stali priateľmi.

Prešlo dlhých šesť mesiacov. Čatárove nohy boli opäť zdravé a silné. „Denny, zistil som, že si dobrý človek. Sever ťa potrebuje. Zabil si síce falošného hráča, pretože si bol rýchlejší ako on. Na západe by to nazvali sebaobrana, sever však žiada trest! Zajtra odchádzam. Ty však zostaň tu, pri svojich priateľoch.“

„Dobre, ale čo tvoja povinnosť a môj trest?“ namietal Denny.

„Trestom je už zostať tu ´Na konci sveta´. A tu si určite užitočnejší ako vo väzenskej cele.“

Na druhý deň policajt bez rozlúčky zmizol. Len stopy saní a psov boli neklamným dôkazom toho, že naozaj odišiel.

Ako znelo služobné hlásenie?

„…bol by som stratený, nebyť domorodého lekára, ktorý ma našiel, dopravil do bezpečia a po celý ten čas živil a ošetroval. Pokiaľ ide o Dennyho Keya, domorodci mi oznámili, že sa utopil počas úteku v kanoe cez rozvodnenú rieku North River, v kraji zvanom ´Na konci sveta´.“


Zdieľať: