Od človeka sa žiada, aby bol verný, nie úspešný.
Na frekvencii 57 metrov
Lodný zvon na nákladnom parníku Colon odbíja polnoc. Na palube počuť kroky lodníkov – výmena hliadok. Je vojna! Loď pláva pozvoľna, pretože sa nachádza v nebezpečnom pásme. Morské úžiny vojnových mocností sú plné mín a otvorené plochy mora sú neisté. Hliadkujúce vojnové lode spravidla zastavia plavidlo, obsadia ho a zhabú náklad, určený pre nepriateľský prístav. Všetci na palube Colonu si uvedomujú, že plávajú cez vojnové pásmo na vlastné nebezpečie.
Dvere rádiotelegrafnej stanice na najvyššom bode paluby Colonu sa otvoria a vstúpi mladý muž.
„Čo je nové? Volal už Ben z Magdalény?“
„Nie,“ odpovedá muž, ktorému sa práve končí služba, „ale nastavil som ti frekvenciu 57 metrov. Viem, že si zahráte šach. Tak dobrú noc!“
Rádiotelegrafista Sam Petkins sa posadil k prístroju. Zapne prijímací aparát a pritiahne si bližšie mikrofón. V reproduktore sa ozve šelest. V kabíne pískajú Morseove znaky. Sam pozorne počúva. Nič zvláštne… Otočí vypínač na vysielačke, rozsvieti sa niekoľko kontroliek a ručičky na meracích prístrojoch poskočia.
„Tu parník Colon na frekvencii 57 metrov. Volám parník Magdaléna. Vysielajte! Prepínam!“
V amplióne sa najprv ozýva pískanie, potom nejaké mumlanie. Sam vyladí zvuk a už počuje jasný hlas!
„Haló, haló, Colon! Tu Magdaléna a Ben Frenk. Tak čo, Sam, vyspal si sa? Aké je tam počasie? Tu celý deň prší! Ty budeš o pár dní doma, ale čo ja? Potrvá celú večnosť, kým sa naša rachotina dohrabe do Pernambuku. Teraz hovor ty! Prepínam!“
„Haló, tu Colon! Nehulákaj tak silno, veď ťa počuť po celom oceáne. Sme od seba vzdialení asi 480 km. Dohráme dnes našu partiu šachu? Ako obvykle, dáme si štvrť hodiny na jeden ťah. Dnes som na ťahu ja. Môj ťah je E3 na D5, figúra kôň. Je presne 1.15 hod. O pol druhej mi zavoláš a oznámiš mi svoj ťah!“
Takto si dvaja kamaráti krátili čas počas služby. Aj keď ich delili stovky kilometrov, denne boli v kontakte. Obe lode patrili tej istej lodiarskej spoločnosti, ale plávali opačným smerom. Zatiaľ čo sa éterom z niektorej lode šíril každú štvrťhodinu šachový ťah a Magdaléna plávala rýchlo a bezpečne Atlantikom, Colon postupoval len pomaly cez nebezpečné vojnové pásmo. Jeho posádka bola v strehu. Traja muži na prove parníku starostlivo pozorujú hladinu. Colon pláva cez blokádu – cez mínové pole!
„Haló, Magdaléna? Tu Colon. Môj ťah je E2 na A4. Pravdepodobné prehráš!“
„Haló, Colon! Teraz vážne. Plávate už cez blokádu? Odpovedz. Prepínam!“
„Magdaléna? Tu Colon. Uhádol si. Traja chlapci na prove lode si môžu oči vyočiť, nik…“ Čo to bolo? V amplióne sa ozval zvláštny tlmený úder. Stíchol Samov hlas i vlna vysielačky Colonu! Ben rýchlo zapína svoj prístroj a stlačí tlačidlo poplašného zvončeka. Vzápätí sa otvoria dvere a do vysielacej kabíny Magdalény vchádza dôstojník a o niekoľko sekúnd i kapitán.
„Čo sa stalo?“
„Bol som v spojení s Colonom a uprostred rozhovoru som začul nejaký výbuch. Colon sa teraz neozýva. Plávajú asi 480km od nás a telegrafista Sam Patkins mi povedal, že sú práve v mínovom poli. Ticho!“ V kabíne sa najprv ozve silný hvizd a potom aj Samov hlas.
„Haló, haló, Magdaléna? Tu Colon! Spojenie bolo prerušené. Buď taký láskavý a do svojho palubného denníka napíš: Dňa 12. decembra narazil Colon na mínu! Výbuch si počul. Odskočil som sa pozrieť. V ľavom boku máme dieru, ktorou by prešiel pár slonov! Na takú dieru čerpadlá rozhodne nestačia! Volal som SOS, ale nemá to cenu. Najbližšia loď je od nás vzdialená 312 km. Ale ty sa s tým netráp. Si trochu od ruky. Nemôžete nám prísť na pomoc! Tak aspoň dohrajme našu partiu. Môj ťah je 5F1. V nasledujúcom ťahu ti dám mat! Deravý Colon prepína!“
Muži v kabíne Magdalény si bez slova vypočuli správu z Colonu. Len čo Sam skončil, Ben zapol vysielačku: „Haló, Colon! Tu Magdaléna! Nehovor teraz o šachu. Hrozí vám vážne nebezpečie? Je tu kapitán a dôstojníci. Ako vám môžeme pomôcť? Prepínam!“
„Magdaléna? Tu ešte Colon, ale o chvíľu už nebude. Voda siaha už po palubu. Kapitán lieta po mostíku a naháňa chlapcov do záchranných člnov. Máš šťastie! Povedz mi ešte svoj ťah, lebo nedohráme! A poponáhľaj sa! Colon práve strčil celý svoj nos do vody! Prepínam!“
Ben rozochveným hlasom odpovedá do mikrofónu: „Človeče, načo čakáš? Utekaj do člnu! Je to rozkaz kapitána Merrieho! Môj ťah je BE2. Ale teraz mysli na seba a nie na šach. Počuješ? Rob niečo! Rýchlo! Prepínam!“
„Haló, tu ešte pár minút Colon! Ben, tvoj kapitán mi nemá čo rozkazovať. Môj kapitán ešte stojí na veliteľskom mostíku Colonu a ja sa odtiaľto nepohnem, kým mi nedá príkaz! Môj ťah je H6. Prehral si – a ja tiež! Voda sa mi tlačí do kabíny. Mojej sestre odkáž, že som mal na tejto plavbe malú nehodu. Počkaj, musím vyliezť na stôl. Takto som naozaj ešte nikdy nevysielal, ale už ani nebudem… Už je to zlé! Ahoj, kamarát!“
Ticho, mrazivé ticho! Chvíľu počuť v amplióne ľahký šum a potom nič! Ben povie s námahou do vysielačky posledný pozdrav… Vlny vyslané z Magdalény preleteli rýchlosťou svetla miesto, kde sa pred niekoľkými sekundami potopil Colon…