Režisérka Alena Čermáková nemá pekné spomienky na svoje detstvo. Jej otec vypil v živote asi tisíc litrov okeny, pojedol tony práškov a bol deväťkrát súdne trestaný. Sedel v Ilave aj na Pankráci. Keď bol medzitým doma, zo života im robil peklo.

Keď sa rozhodla nakrútiť o ňom autobiografický film, nastala situácia, ktorá v scenári nebola. Otec mal bradu a dlhé mastné vlasy. Žil v byte bez kúpeľne a WC takmer bezdomoveckým spôsobom života. Navrhla mu, že ho ostrihá. Ale v momente, keď sa dotkla jeho vlasov a tým aj jeho, v jej vnútri sa niečo zlomilo. Bol to pre ňu taký silný okamih, že mala problém udržať slzy. Jeden dotyk vzbudil v jej srdci túžbu odpustiť otcovi všetko, čím jej v detstve ublížil, všetko zlé, čo urobil mame, sestre i jej. Odpustenie bolo pre ňu rozhodnutie jej vôle… Otca ostrihala a keď sa potom aj oholil, zrazu pred ňou stál celkom pekný muž.

V jednom rozhovore povedala: „Na deti alkoholika a recidivistu sa nazerá ako na menejcenné. V detstve som často počula: Z týchto detí nikdy nič nebude. To sú deti z rozvráteného manželstva… V takom prípade sú dve možnosti. Buď človek uverí, že z neho nič nebude a prepadne alkoholu, drogám a kriminalite, alebo sa proti tomu vzoprie, ako moja mama a ja…


Zdieľať: