Benjamín sedel ticho na zadnom sedadle nového auta s novými rodičmi. Smerovali do jeho nového domova. O tejto chvíli sníval veľmi dlho. Teraz to však bolo niečo úplne iné, ako si predstavoval. Pestúnske rodiny, u ktorých až doteraz býval, boli prechodnou záležitosťou a neistota, ktorá bola spojená so sťahovaním sa z jedného domova do druhého so zopár vecami, ktoré mal zabalené v malom ruksaku, sa pre neho postupne stali rutinou. Teraz to však malo byť niečo celkom iné a on si nebol istý, či ísť do rodiny natrvalo bolo dobré rozhodnutie alebo len strašný omyl.

Keď prichádzali domov, matka povedala: „Tak a sme doma.“ Benovi tieto slová zneli úplne cudzo. Zdalo sa mu, akoby k nemu niekto prehovoril cudzou rečou. Snažil sa potlačiť neistotu. Neprial si nič iné, len aby to fungovalo. Premýšľal nad tým, či je vôbec schopný byť členom rodiny. Ben sa zhlboka nadýchol a statočne vystúpil z auta. Kráčal so svojou novou mamou a otcom do nového domova. Akosi vytušil, že tento domov bude iný. Nevedel ako a prečo, ale bol si istý, že niektoré veci sa zmenia.

Benjamín mal 13, keď si ho rodičia adoptovali. Nasledujúce dva roky viedol so svojimi rodičmi zápas. Najprv im vôbec nedovolil, aby sa k nemu čo je len priblížili. Nakoniec si ho svojou vytrvalou láskou a oddanosťou získali.

„Zo všetkých pocitov je najhoršia úzkosť, že človek spraví chybu a noví rodičia budú ľutovať svoje rozhodnutie, že si ho adoptovali,“ povedal o desať rokov neskôr. „Chceš jednoducho vyskúšať, či za tebou skutočne stoja a či ťa naozaj milujú. Napriek môjmu vzdoru ma rodičia naďalej milovali. Prekvapivé na tom všetkom je, že ma to rozčuľovalo. Hovoril som si: ´Nie je možné, aby ste ma tak milovali. Lenže oni ma skutočne mali radi a nakoniec som si natoľko zvykol na miernosť otca a na radosť a optimizmus matky, až som zistil, že sa viem smiať, objať, dôverovať a milovať. Toto som nikdy predtým nezažil. Najúžasnejšie na adopcii je, že oni si ma vybrali! Neskôr, keď som toho bol schopný, vybral som si aj ja ich!“


Zdieľať: