V lete som zorganizoval vodácky výlet. Celý deň sme veslovali v horúčave. Keď sme polomŕtvi pristáli kdesi v poliach, ukázalo sa, že batoh s jedlom a pitím som nechal doma. Slnko už zapadalo. Na naše opálené telá sa vrhli roje komárov a jediný obchod v širokom okolí zatvorili pred pol hodinou. Chápal som sestrine reakcie, pretože horšie to už skutočne nemohlo byť. Ale mýlil som sa. V noci začalo liať, podmylo nám stany a člny sa až po okraj naplnili blatom! Blato sme mali doslova všade! Niekoľko hodín sme bojovali so zúriacim živlom o svoju výbavu aj o holé životy. Ráno bola moja sestra na pokraji síl i zúfalstva. A pred nami bolo ešte niekoľko kilometrov do okresného mesta, kde sa dalo nakúpiť a odpočinúť si! Odvtedy tvrdošijne odmieta vodácke akcie. Vyhlásila, že na také niečo sa už v živote nedá nahovoriť.

Po niekoľkých rokoch sa vydala za aktívneho horolezca a cestovateľa, ktorý ju vláčil nielen po horách, ale aj pol roka po južnej Afrike, kde boli extrémne horúčavy, fyzická záťaž a prudké lejaky na dennom poriadku. V jednom liste mi napísala, ako často spomína na náš vodácky horor, ktorý sa jej s odstupom času nevidí až taký strašný.

Človek nikdy nevie, čo mu prospeje. To isté platí aj v živote viery.


Zdieľať: