Sobota, 9. jún 2012.

Ráno pred svitaním sa k nám od západu blížila búrka. V tme som v diaľke videla, ako jeden blesk nasleduje po druhom. Aj keď sa veľmi blýskalo, zvláštne bolo to, že veľmi málo hrmelo.

Vyšla som na poschodie pozatvárať okná. Vo všetkých izbách sme mali zrolované koberce a poprikrývaný nábytok, lebo práve v tom týždni nám vymieňali okná. Medzitým sa rozfúkal silný vietor a spustil sa lejak.

Keď som pozatvárala okná a schádzala dolu po schodoch, hrozne „zahrmelo“ (to nám akurát strhlo strechu). O pár sekúnd mi začala na hlavu kvapkať voda. Vonku doslova besnil vietor a dážď. Trvalo to asi 10 minút, ktoré mi pripadali nekonečné. Voda už kvapkala zo stropu na viacerých miestach.

Hneď ako prestalo pršať, šla som hľadať strechu, lebo som predpokladala, že ju strhol silný vietor. Pozrela som sa cez všetky okná – a nič. Vyšla som pred dvere, ale ani na dvore som nič nevidela. Medzitým prišli vnuci, ktorí bývajú v dome naproti a pýtali sa ma: „Stará mama, kde máš strechu?“ Nikde sme ju nevideli… Až keď sa riadne rozvidnelo, našli sme plechovú strechu skrčenú v záhrade. Víchrica ju podfúkla a vytrhla. Preletela asi 30 m ponad šopu, garáž aj stodolu. Zastavil ju až statný orech.

Táto búrka strhla v dedine ešte ďalšie dve strechy, polámala veľa stromov, vyvrátila elektrické stĺpy aj veľa pomníkov na cintoríne. Pastieri mali na pastvisku za dedinou urobenú búdu, v ktorej sa skrývali pred dažďom a horúčavou. Búrka ju kdesi odniesla, len pár dosiek bolo rozhádzaných na široko-ďaleko. Celá dedina bola na nohách, každý rátal škody.

Vnuci hneď vyšli na strechu a zakryli ju plachtami. Potom upratali, čo búrka porozhadzovala po dvore – kúsky tehál, polámané konáre a listy.

Zorganizovala sa rodinná brigáda a o pár dní sme mali nad hlavou novú strechu. Vďaka Bohu.


Zdieľať: