„Lukáš je ten najhorší chlapec v škole,“ kričal Danko, keď sa nahnevaný vrátil zo školy.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ocko.

„Je to strašný chlapec. Dáva mi škaredé prezývky a na všetko, čo urobím, hovorí, že je zlé. Hucká ostatných chlapcov proti mne.“

„Určite to nebude až také zlé,“ povedal ocko.

„Práve že je – a ešte horšie,“ povedal Danko, „už to ďalej nevydržím. Zajtra ho zbijem a roztrhám na kusy.“

„Tak ja prídem do školy a tie kusy pozbieram,“ s patričnou dávkou humoru povedal ocko. Ale Danko namietal: „Určite z neho nezostane ani jeden kúsok!“

„A čože, zješ ich?“

Teraz sa pre zmenu rozosmial aj Danko.

„Vieš čo,“ povedal ocko, „poradím ti, ako sa mu odplatiť.“

„No to som zvedavý, čo mi poradíš!“

„Chcel by si mu na hlavu zhrnúť žeravé uhlie?“

„Urobím všetko, nech je to čokoľvek.“

„Prinesiem si návod a poviem ti, čo treba urobiť.“ Ocko odišiel do svojej pracovne a priniesol knihu. Chvíľu hľadal a potom začal čítať: „Keď je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho chlebom, ak je smädný, napoj ho vodou; lebo tak mu zhrnieš žeravé uhlie na hlavu.“

„Och,“ povedal Danko, „to nie je dobré. Radšej ho zbijem!“

„Ale toto je oveľa lepšie,“ povedal ocko. „Ak ho zbiješ, veľmi mu tým neublížiš, ale takto mu zhrnieš žeravé uhlie na hlavu. Spáliš v ňom všetku jeho podlosť!“

„To je pekné,“ povedal Danko, „ale ja sa mu nechcem pomstiť iba takto.“

„Prečo by si to neskúsil? Rozhodne stojí za to vyskúšať to.“

„Uvidím,“ povedal Danko. „Ešte si to rozmyslím.“ Danko si všetko premyslel. Netrvalo dlho a niečo sa začalo diať. Na druhé ráno cestou do školy stretol nenávideného Lukáša.

„To mám šťastie,“ povedal provokačne Lukáš, keď uvidel Danka. „Vstal som neskoro a nestihol som sa naraňajkovať. Dúfam, že môj kamoš má nejaké jedlo!“

„Ty si neraňajkoval?“ spýtal sa milo Danko. „Musíš byť naozaj hladný. Tu máš, daj si moju desiatu! Ja som mal dobré raňajky a nie som hladný.“

Lukáš zostal prekvapený, akoby dostal úder medzi oči. Najprv nechápavo hľadel na Danka a potom na desiatu.

„To nemyslíš vážne!“

„Ale áno, zober si ju!“ povedal Danko.

„Je to od teba pekné. Ďakujem ti,“ povedal Lukáš. Vzal desiatu a začal jesť. Mlčky spolu kráčali do školy.

„Dnes je ale teplo!“ povedal Lukáš o chvíľu. „Tak by som sa niečoho dobrého napil!“

„Aj ja by som sa napil,“ povedal Danko. „Zastavme sa tu v bufete.“ Danko vybral peňaženku. „Mám tu zopár drobných. Dáme si malinovku, súhlasíš?“

„Áno, ale ja nemám pri sebe peniaze a nechcem ti zostať dlžný,“ povedal Lukáš.

Každý si dal jednu malinovku a potom sa už ponáhľali do školy. Odpoludnia ocko netrpezlivo čakal na Danka.

„Tak čo, ako dopadla bitka? Dúfam, že si vyhral.“

„Áno,“ povedal Danko s rozžiarenými očami. „Úplne som ho spálil!“

„Ako to myslíš?

„Urobil som, čo si mi poradil. Nakŕmil som ho svojou desiatou, kúpil som mu limonádu a potom sa zrazu celkom zmenil. Správal sa, akoby sme boli starí dobrí priatelia.“

„Skvele! Výborne, Danko!“ zvolal ocko. „Dúfam, že aj ostatné bitky vyhráš podobne!“


Zdieľať: