Asi pred troma rokmi bol u pána Morottiho zamestnaný ako dozorca akýsi Largo. Bol to veselý chlapík, silný ako Goliáš. Jedného večera, a bolo už dosť neskoro, sa spoločnosť začala rozchádzať domov. Ja som sa zdržal trochu dlhšie. Ako posledný nám poprial dobrú noc jeho prvý dozorca Largo a odišiel domov. Vidím to ako dnes. Asi o päť minút po jeho odchode počujeme prenikavý výkrik a vzápätí volanie o pomoc. Podľa hlasu sme poznali, že kričí Largo! Bežíme za hlasom a vidíme, ako nám Largo kráča oproti. Tacká sa ako opitý.

Čo sa stalo? Largo s kvapkami potu na tvári a s očami rozšírenými od hrôzy koktá: „Pán doktor, rýchlo! Pomôžte mi! Uhryzol ma had – korálovec! Rozdupal som ho. Ležal na prvom schodíku môjho domu!“

Zamrazilo nás. Je to jeden z najjedovatejších hadov. Na chrbte má pestré kruhy, ktoré sú nápadne odlišné a tvoria akoby šnúru farebných koralov. Chytili sme Larga pod pazuchy a vliekli domov. Len čo sme ho uložili na posteľ, omdlel. Videl som stovky prípadov uhryznutia a poznám príznaky a postup účinku hadieho jedu na ľudský organizmus, ale stav tohto muža mi nebol jasný. Na jeho tele, perách, nechtoch, zorničkách nebolo stopy po nejakej zmene. Hľadal som miesto uhryznutia. Až po chvíli som našiel na lýtku pravej nohy nepatrné zranenie podobné skôr pichnutiu ako uhryznutiu. Dal som Largovi injekciu proti jedu a znovu si prezrel ranu. Niečo mi tu nesedelo. Vzal som preto lampu a šiel sa pozrieť k jeho domu. Pri dverách som naozaj našiel hada, takmer rozdupaného. Pri svetle si ho prezerám, ale… Čo to? Fuj! Takto to teda je! Musel som sa premáhať, aby som sa nahlas nerozosmial. Pozerám sa po okolí. Predsa tú zdochlinu nevezmem do holej ruky. Naberiem hada na hrubší prút a odnášam ho na farmu. Prítomní kvôli zomierajúcemu ani nespozorovali môj príchod. Hodil som mŕtvolu hada na zem a pristúpil k Largovi. Po nejakej chvíli sa jeden z prítomných nesmelo ozval: „Čo to tu tak smrdí?“

Po miestnosti sa naozaj šíril nepríjemný zápach. Už som to nemohol vydržať a vybuchol som od smiechu: „To smrdí ten had, čo uhryzol Larga! Tá potvora je už najmenej tri dni mŕtva. Nejaký dobrodinec ju položil Largovi na prah. Keď šiel domov, stúpil na túto vetvičku, tá ho šľahla cez lýtko – a potom uvidel pri nohách tohto hada. Teraz tu zomiera a ja som mu dal injekciu proti jedu!“

Nedokážete si ani predstaviť Largov prekvapený pohľad, keď sa pozrel na telo hada, ktoré už bolo v rozklade. Aj umieranie ho akosi prešlo… Ale vážne. Viete, čo mi vtedy povedal? Že nikdy v živote nezažil takú hrôzu ako vo chvíli, keď zacítil pichnutie v lýtku a pri nohách uvidel hada. A predsa stačilo tak málo – zachovať niekoľko sekúnd pokoj a rozvahu! Keby sa namiesto zúrivého dupania lepšie pozrel na zdochlinu, určite by zistil svoj omyl a nemusel zbytočne znášať hrôzu umierania!


Zdieľať: