Hneď po tom, čo som odovzdala svoj život Ježišovi Kristovi som sa rozhodla nosiť so sebou do školy svoju Bibliu. Nie, neplánovala som z nej kázať. Jednoducho som chcela dať všetkým najavo, že som kresťanka. Aj iní kresťania predsa nosia Bibliu, modlia sa na verejnosti alebo hovoria niekomu o biblických princípoch.

Myslela som si, že mi Biblia môže poslúžiť ako poistka pre prípad, že by niekto chcel spochybňovať zmenu v mojom živote. Spočiatku som ju len tak nosila v školskej taške a nikto o nej nevedel. Jedného dňa som však počula spolužiačku, ako hovorí niečo z Biblie a pýta sa, či ju tu niekto nemá.

„Ja tu mám svoju Bibliu,“ a vytiahla som ju z tašky. Odvtedy vždy, keď niekto hovoril niečo o náboženstve, spolužiačky ho posielali za mnou: „Sylvia ti to vysvetlí. Ona stále nosí Bibliu so sebou!“ Nebolo to zlé, no občas to znelo trochu posmešne.

Po čase sa mi zdalo, že všetci v škole si o mne pošuškávajú: „Toto je tá svätá…!“ Nepije, nefajčí, neberie drogy a nenadáva. A pretože som sa nechcela zúčastňovať ani na nočných zábavách alebo pozerať niektoré filmy, dostala som ďalšiu prezývku. Spočiatku som si myslela: Prečo som si len začala nosiť do školy tú Bibliu, mohla som mať pokoj! Po čase som však pochopila, že to ma len nepriateľ chcel znechutiť.

Priznať sa v škole k svojmu kresťanstvu nie je ľahké. Ale verím, že svojím postojom možno privediem niektorého zo svojich spolužiakov k Bohu.


Zdieľať: