Keď som chodil do siedmej triedy, naša učiteľka mala len 17 rokov a učila prvý rok. Mala nás rada a robila pre nás to najlepšie, čo mohla. Učila výborne, ale mala problém udržať v triede disciplínu a poriadok. Po prvom polroku sa zišla školská rada, aby rozhodla, či bude učiť ďalej, alebo nie.

Zdalo sa, že u žiakov stráca rešpekt. Namiesto toho, aby jej boli vďační za všetko, čo pre nich urobila, začali ju kritizovať. Jedného dňa som počul niekoľkých spolužiakov vonku pod oknom našej triedy hovoriť o tom, ako nemajú učiteľku radi a ako dúfajú, že odíde. Aj keď som ju obľuboval, nechcel som byť čiernou ovcou, a tak som sa k nim pridal: „Máte pravdu, nie je dobrá. Ani ja ju nemám rád.“

Len čo som to povedal, pozrel som dnu cez otvorené okno. Naša učiteľka stála za klavírom a myslela si, že ju nezbadáme. Po tvári jej stekali slzy. Nikdy nezabudnem na zúfalý výraz jej tváre.

V tú noc som dobre nespal. Spomínal som si, ako nám na Vianoce každému priniesla darček. Chcela byť našou kamarátkou, ale my sme to zneužívali. Poobede rada čítala príbehy. Urobila pre nás tak veľa a my sme ju sklamali.

Na druhý deň som jej napísal list, v ktorom som jej vyjadril, že ma to veľmi mrzí. Naozaj mi to bolo ľúto, pretože som si uvedomil, že som jej ranil srdce a to si odo mňa vôbec nezaslúžila.


Zdieľať: