Niekedy v marci 2005 bol zať prepustený z práce. Keď som asi o dva mesiace cestoval do Liptovského Mikuláša, nasadol som v Michalovciach do autobusu, ktorý šiel do Košíc. V Trhovištiach nastúpili ďalší. Jeden muž si sadol hneď za mňa. V Sečovciach si k nemu prisadol jeho známy a začali sa rozprávať. Ten, čo v Sečovciach pristúpil, začal sa sťažovať: „O dva týždne mám odovzdať zákazku a nemám zvárača. A vieš čo to dnes znamená, keď stratíš zákazníka.“

„No, počkaj, nejakých zváračov poznám,“ povedal druhý a začal menovať známych zváračov. Ale ani jeden nebol voľný. Všetci boli zamestnaní. Tak musel nakoniec skonštatovať: „Žiaľ, nemôžem ti pomôcť.“ Potom až po Košice sa rozprávali o bežných veciach. Pretože som sedel pred nimi, všetko som si vypočul.

Keď autobus v Košiciach zastavil na konečnej, mal som nutkanie prihovoriť sa im. Zároveň mi to pripadalo neférové, že som počúval ich rozhovor. A tak som váhal, či sa mám prihovoriť. Ale keď som vystúpil a otočil sa, tí dvaja muži boli hneď za mnou, tak som ich oslovil.

„Prepáčte, páni, sedel som pred vami a počul som váš rozhovor. Jeden z vás vraj hľadá zvárača.“

„Áno, áno, ja hľadám zvárača. Poznáte niekoho? Môžete mi pomôcť?“

„Môj zať je zvárač. Pred vyše mesiacom ho prepustili z práce. Môžem sa pokúsiť skontaktovať vás s ním.“

Hneď som zavolal zaťovi a povedal mu, že jeden pán chce s ním hovoriť. Dohodli sa, že v nedeľu sa stretnú a porozprávajú. Tak sa aj stalo. Zať uňho pracoval asi rok. Potom mu tento pán poradil firmu, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Bol spokojný s prácou aj s odmenou. Som Pánu Bohu veľmi vďačný, že takýmto nevšedným spôsobom pomohol zaťovi nájsť si prácu.


Zdieľať: