Raz v piatok popoludní šiel Miguel zo školy domov, keď si zrazu všimol iného chlapca, ako nesie vysokú kopu kníh, ktorá sa nebezpečne nakláňala raz dopredu, raz dozadu. Keď knihy začali padať na zem, Miguel sa rozbehol, aby chlapcovi pomohol. Dozvedel sa, že chlapec s knihami sa volá Eddie. Miguel mu pomohol odniesť knihy domov. Potom pozval Eddieho, aby si s ním zahral videohry. Netrvalo dlho a z Miguela a Eddieho sa stali výborní kamaráti. Na základnej i na strednej škole boli Miguel a Eddie nerozlučnou dvojicou. Prišiel deň slávnostného odovzdávania maturitných vysvedčení. Eddie bol výborný študent, preto dostal za úlohu predniesť slávnostný prejav pri príležitosti ukončenia štúdia. Povedal:

„Ako chlapec som to vzdal. Bol som nesmierne opustený a sám. Mal som pocit, že nikomu na mne nezáleží. Preto som šiel poslednýkrát do svojej skrinky, aby som ju vyprázdnil. Rozhodol som sa, že svoj život ukončím. Keď som odnášal knihy so skrinky, všetky mi spadli na zem. V tej chvíli som si prial, aby som na mieste zomrel. Práve vtedy šiel okolo Miguel a pomohol mi. Miguel mi nielen pomohol, ale stal sa aj mojím kamarátom. Čo začalo malou láskavosťou, znamenalo začiatok priateľstva, ktoré postupne úplne zmenilo môj život.“ Keď Miguel počúval tieto slová, bol si istý, že to bol Boh, kto ho v správnom čase postavil na správne miesto.


Zdieľať: