Jacqui McNeillová mala len 12 rokov, keď jej mama zomrela na zlyhanie srdca. Nemala čas ani smútiť, pretože musela rozmýšľať, kto sa bude starať o jej siedmich mladších súrodencov.

Po rokoch plných hnevu a smútku Jacqui nakoniec našla útechu vo viere a rozhodla, že sa stane mníškou. Počas svojho pôsobenia v reholi zistila, že jej túžba mať jedného dňa vlastné dieťa je príliš veľká na to, aby sa stala rehoľnou sestrou. „Ľudia mi dávali do náruče deti, aby som sa s nimi hrala, a keď odišli, celý čas som plakala.“ Vtedy pochopila, že raz chce mať vlastné dieťa.

Inšpirovaná prácou Matky Terezy sa rozhodla vycestovať zo Spojených štátov do Indie, kde sa štyri mesiace starala o postihnuté deti. Nechápala, ako sa niekto môže pozerať na tieto deti a vidieť niečo iné ako krásu, zraniteľnosť a nevinnosť. Vedela, že si nemôže adoptovať všetky deti, ale vedela, že jedno z nich ju raz bude volať mama. Keď mala 25 rokov, oficiálne požiadala o adopciu. Po dvoch rokoch ju čakalo v Indii dievčatko – Emília, ktorá sa narodila bez rúk a nôh v dôsledku zriedkavého a často smrteľného stavu nazývaného Tetra-améliový syndróm.

„Keď som prvýkrát videla fotku jej tváre, rozplakala som sa. Nevedela som, aké budú jej potreby, ale vedela som, že urobím pre to dieťa aj nemožné.“ Keď si v apríli 2021 prišla po Emíliu, povedali jej: „Veľa šťastia. Je to nevrlé dieťa. Nikdy sa neusmieva.“

No adoptívna mama vedela, že to zmení. Dnes je štvorročná Emília najšťastnejším dievčaťom v okolí. „Nerobí nič iné len sa usmieva a pritom musela toho tak veľa prekonať,“ hovorí jej adoptívna mama. Emília dnes chodí do materskej škôlky, vie ísť po schodoch a sama sa dokáže najesť aj napiť. „Nevedela som, čo mi chýba, kým som ju nemala. Teraz má môj život zmysel,“ hovorí Jacqui.


Zdieľať: