So skupinou mladých ľudí sme sa po hudobnom predstavení vybrali na turistiku do neďalekého národného parku.

Zastavili sme pod vrcholom na parkovisku, odkiaľ bol pekný výhľad. Neboli sme tam sami. Sledovalo nás asi tucet ľudí oblečených v dlhých róbach. Pripadali mi zvláštni. Nemal som chuť púšťať sa s nimi do reči. Ale niektorí od nás sa im prihovorili. O minútu za mnou prišiel jeden chlapec a povedal: „To je havajská svadba.“

„Čo robí havajská svadba uprostred Skalnatých hôr v Colorade?“ rozmýšľal som.

Ukázalo sa, že ženích je pôvodom z Havaja, ale teraz žije v Amerike. Svadobčania mali problém. Už 45 minút čakali na sobášiaceho, ale zatiaľ neprišiel. „Nemohol by si ich zosobášiť ty?“ spýtal sa ma onen chlapec.

Všetkých som ubezpečil, že ich kňaz o chvíľu určite príde. Ale nestalo sa tak. Všimol som si, že nevesta plače pri aute, a tak som sa k nej vybral. Mladá žena mi pomedzi vzlyky vysvetlila, že kňaz, ktorý ich mal zosobášiť, mal autonehodu a preto nepríde.

„Tak dobre,“ povedal som. „Myslím, že by som vám mohol pomôcť. Odbavím váš svadobný obrad.“

Nevesta sa na mňa prekvapene pozrela a neveriacky sa spýtala: „Ako to myslíte? Vy by ste mohli odbaviť našu svadbu?“

„Aj ja som duchovný,“ povedal som jej.

„Nevyzeráte tak.“

„Neklamem vám,“ povedal som a vytiahol peňaženku, aby som jej ukázal duchovenský preukaz.

S neskrývaným nadšením zvolala: „Vy ste naozaj kňaz! Mohli by ste nás zosobášiť?“

Teraz som trochu zneistel ja. Poprosil som ju, aby mi ukázala ich sobášnu zmluvu. Poriadne som si ju preštudoval. Všetko bolo v poriadku.


Zdieľať: