Jedného dňa som sa rozhodol upratať si skriňu plnú haraburdia. Boli tam staré učebnice, zaprášené výkresy a kopy nepotrebných pomôcok. Ako je to dávno, čo som učil na základnej škole a používal všetky tieto veci… Teraz boli nepotrebné a hodili sa akurát tak do zberu. Prežíval som zvláštny smútok pri pomyslení, že do zberu patrím vlastne aj ja sám.

V tom som našiel starú obálku. Boli v nej kresby, ktoré mi venovali žiaci pri rôznych príležitostiach. Pri kresbe bol aj krátky text napísaný kostrbatým písmom. Skoro všetky sa začínali oslovením: ´Milý pán učiteľ… Ďakujeme vám za vašu prácu… a tešíme sa na stretnutie po prázdninách.´ Na iných bolo poďakovanie za celoročnú trpezlivosť a starostlivosť. Boli tam aj priania všetkého dobrého, pohľadnice z prázdnin, ale aj list na rozlúčku pri mojom odchode do dôchodku.

Ani si neviete predstaviť, ako ma to potešilo. Asi ma predsa len mali radi a moja práca nebola márna. Premýšľal som, aké dôležité je vyjadriť svoju vďačnosť – Bohu, rodičom i priateľom.

Nečaká práve teraz niekto na tvoj prejav vďačnosti?


Zdieľať: