Začiatkom leta 1972 sa jedného daždivého popoludnia zhromaždilo asi pätnásť ľudí v malom kostolíku. Medzi prítomnými boli moji najbližší priatelia, príbuzní a predstavitelia cirkvi. Zavolala som ich, aby sa modlili za moje uzdravenie.

Na začiatok sme prečítali niekoľko textov z Novej a Starej zmluvy o dôvere v Boha a uzdravení. Po čítaní mi pomazali hlavu olivovým olejom. Potom nasledovala chvíľa vrúcnych modlitieb za moje uzdravenie. Verili sme, že Boh to urobí.

Medzitým prestalo pršať. Keď sme vyšli vonku, vítala nás krásna dúha. Posilnilo ma to v istote, že Boh nás videl a počul. Očakávala som, že Boh ma uzdraví a vopred som mu cestou domov za to ďakovala. Bola som presvedčená, že práve začal pôsobiť.

Prešiel týždeň… potom ďalší a ešte ďalší. Nič sa nedialo. Čo sa stalo? Kde je chyba? Prečo som nebola uzdravená? Prečítala som veľa kníh, mala dlhé rozhovory s mnohými ľuďmi a prežila veľa hodín na modlitbách a nad Písmom. Stále som na vozíku. Stále nemám odpovede na všetky otázky týkajúce sa uzdravenia. Stále verím, že Boh ma má rád.

Teším sa na nebo, keď sa rozbehnem so zdvihnutými rukami a zvolám: „Obetovanému Baránkovi patrí česť, vďaka a sláva!“

Joni Tada Eareckson


Zdieľať: