Na svoje šestnáste narodeniny, v deň, keď podľa zákona už nebol pod otcovou autoritou, sa Sundar Singh chcel dať pokrstiť v neďalekom meste Šimla. Nachádzal sa tam zbor anglikánskej cirkvi. Miestny farár sa s ním porozprával a súhlasil, že ho pokrstí. Na pobožnosť vybral text z 23. žalmu: „Hospodin je môj pastier; nebudem mat‘ nedostatku.“ Teraz už nebolo cesty späť. Sikhovia a hinduisti považovali krst za definitívny bod, odkiaľ niet návratu.

Po krste sa Sundar utiahol do borovicového lesa za nemocnicou. Potreboval čas na rozjímanie a modlitbu. V lese zostal jeden mesiac. Po skončení tohto obdobia si už bol istý svojou budúcnosťou. Zo Sundara sa stane sadhu, svätý muž. Bude ako ten, ku ktorému ho mama v detstve často brávala. Indický ľud si vážil sadhuov. Zastavovali sa pri nich a počúvali ich. Na rozdiel od hinduistických sadhuov, Sundar vedel, že on bude rozprávať príbeh o Ježišovi a vyzývať Indov, aby ho hľadali ako nositeľa celej pravdy.

Bola to odvážna myšlienka. Sundar nepoznal nijakého kresťanského sadhua. Jeho nápad si nezískal podporu mnohých anglických misionárov, ktorých poznal. Celý koncept im pripadal podivný a nepodstatný. Ale Sundar bol presvedčený, že to je cesta, ktorou ho Boh vedie. Kúpil si šafranový bavlnený plášť a turban, ktoré boli charakteristickými znakmi svätého človeka.

6. októbra 1905 sa šestnásťročný Sundar, ktorý sa predstavoval ako Sadhu Sundar Singh, vydal peši cez roviny severnej Indie. Nemal topánky ani peniaze a len málo priateľov. Bol však rozhodnutý, že nikdy nebude o nič prosiť. „Nie som hoden ísť po stopách môjho Pána. Avšak rovnako ako On, nechcem nijaký domov a nijaký majetok. Rovnako ako On, budem cestovať, trpieť spolu s mojimi ľuďmi, jesť s tými, ktorí mi poskytnú prístrešie, a hovoriť všetkým o Božej láske,“ povedal si, keď sa vydal na cestu. „Hospodin je môj pastier. Prijmem všetko, čo mi On dá.“


Zdieľať: