Nestáva sa každý deň, že dospelý človek stratí veľký cestovný kufor. No mne sa veľmi cnelo po domove, a tak som myslel len na to, aby som chytil lietadlo, ktoré letelo do môjho mesta.

„Tak mi vysvetlite, prečo ste nechali svoj kufor na obrubníku,“ pýtal sa ma hlavný policajný úradník. Tváril sa tak zamračene, že vyzeral ako skysnutá polievka. „Povedzte, mladý pán, ako sme mali vedieť, že tam nie je nejaká bomba?“

„Nuž, viete, hm, tak veľmi som už chcel byť doma, že som kufor zabudol – je to nepochopiteľné, ale na kraji chodníka.“

Policajt sa pohrával s perom, kým som to zo seba pomaly dostal.

„Hm, bol som, hm, viete, preč od svojej dvojročnej dcérky niekoľko týždňov. Nemôžem sa dočkať, kedy už budem doma. Jeden priateľ mi povedal, že keď sa vrátim domov, dcérka si ma už nebude pamätať a …“

„Dobre, dobre,“ vzdychol si. „Dostanete svoj kufor. No ak budeme musieť ešte niekedy kvôli vašej batožine volať pyrotechnikov, pôjdete za mreže, jasné?“

„Áno, pane. Ďakujem vám. Neviete si ani predstaviť, ako veľmi už chcem byť doma.“

V mojich predstavách nie je nič krajšie, ako cesta domov. Vždy je to tá časť z mojich ciest, ktorú mám najradšej. Vidím žiariace očká mojej dcérky, keď sa na mňa zavesí hneď pri dverách. Jej volanie – ockooó! – znie mojej duši ako hudba.

Predstavte si ten deň, keď prídeme domov. Mám na mysli náš nebeský domov, kde nás ten, ktorý by radšej zomrel, ako žil bez nás, privíta konečne doma.


Zdieľať: