Strata sluchu ma celkom neplánovane postihla prvýkrát, keď som mala sedem rokov. Pamätám si, ako som postupne strácala sluch a zvykala si na načúvací prístroj. Pomocou neho som počula veľa, ale nie úplne všetko. Časom som si zvykla.

Druhýkrát sa mi život celkom neplánovane zmenil po nástupe na strednú školu. V priebehu troch mesiacov som stratila sluch úplne. Napriek tomu, že som načúvací prístroj prepínala stále na vyšší stupeň hlasitosti, nepomáhalo to. A tak som sa v čase dospievania musela zmieriť s tým, že som iná, že nepočujem. Bojovala som s Bohom a pýtala som sa ho: Prečo? Boh mi dával silu, aby som sa s týmto hendikepom vyrovnala.

Potom prišiel okamih, keď som sa rozhodla zmieriť sa a skrátka žiť s hluchotou. Chcela som byť spokojná a šťastná. Dúfala som, že si nájdem partnera a budem užitočná, aj keď to určite nebude ľahké. Keď sa stretnem s ľuďmi, nepočujem ich a nerozumiem všetkému, čo mi hovoria. Hudba a spev sú pre mňa nedostupným snom. Aj keď som si takýto spôsob života neplánovala, snažím sa naučiť žiť s tým a byť Bohu aj ľuďom užitočná.

Jitka Morávková


Zdieľať: