Som obyčajný človek. Volám sa Mervi Kalmusová. Nemusím otvorene hovoriť o svojej viere; na druhej strane oddane nasledujem Ježiša. Už nejaký čas som v srdci cítila nutkanie ponúknuť svojím priateľom, že sa za nich budem modliť. Ale tá druhá introvertná časť môjho srdca hovorila, že sa netreba ponáhľať. Nutkanie však neprestalo a tak som nabrala odvahu a začala konať.

Keď som šla raz v piatok poobede vlakom do školy, definitívne som sa rozhodla, že už nemôžem tento tichý hlas ignorovať. Počas jazdy vo vlaku som otvorila Facebook a napísala všetkým svojím priateľom v Estónsku, že zajtra si urobím zvláštny čas na modlitby. Ak by niekto z nich chcel, aby som sa zaňho modlila, nech mi napíše. Potom som vypla telefón. Bola som trochu nespokojná. Nevedela som, čo mám od toho čakať.

Na moju správu zareagovalo veľa ľudí. Podelili sa o svoje súkromné problémy, písali o svojich zápasoch, zdravotných problémoch, aj o svojich starostiach a túžbach. Čítala som ich správy dlho do noci. Hneď ráno som starostlivo vypracovala zoznam všetkých 76 mien a modlila sa za každého zvlášť. Trvalo mi to pol dňa.

Jedna správa bola veľmi dojímavá. Písala mi žena, ktorú som od detstva poznala, ale 20 rokov sme sa nevideli. Prosila ma, aby som sa modlila za jej ročného chlapčeka, ktorého čakala operácia srdca. Napísala, že ona sama nevie, ako by sa mala modliť, preto by bola rada, keby som jej pomohla. „Samozrejme, budem sa modliť,“ odpísala som jej. A tak začal jeden z najťažších modlitebných zápasov, ktoré som v živote mala. Celé týždne som sa modlila za toho malého človiečika, ktorý musel podstúpiť dve operácie srdca, počas ktorých takmer zomrel.

Dodnes mi jeho mama posiela fotky a videá o tom, ako sa uzdravil a ako prežíva bezstarostné detstvo. Vnímam ho takmer ako svojho vlastného syna, aj keď som sa dodnes s týmto chlapcom osobne nestretla. Teším sa na deň, keď ho konečne uvidím.


Zdieľať: