Hudson Taylor sa cítil ako v pasci. Na jednej strane by najradšej Čínu zaplavil misionármi, na druhej strane sa bál osloviť ľudí, aby tam šli, lebo vedel, že za nich bude zodpovedný. Veľmi ho to stresovalo. Nemohol spať ani jesť. Jeho zdravotný stav sa začal zhoršovať.

Mária videla na svojom manželovi nepokoj. Potešila sa, keď jej oznámil, že si ide na pár dní odpočinúť do Brightonu. Mal bývať u pána Bergera, ktorý začal podporovať nemocnicu v Ning-po. Dúfala, že morský vzduch a spoločenstvo kresťanov pomôže Hudsonovi lepšie prehodnotiť situáciu.

Žiaľ, veľký zbor plný šťastných, zdravých a bohatých kresťanov mal na Hudsona opačný efekt. Bolo pre neho ťažké sedieť a počúvať, ako ľudia spievajú o Bohu a o spasení, a pritom ich nezaujíma, že iní ľudia zomierajú bez toho, aby počuli evanjelium.

Hudson nemohol na pobožnosti vydržať. Vytratil sa bočnými dverami a za slabnúceho zvuku organu vykročil k brightonskej pláži. Vyzul si topánky a ponožky a brodil sa vo vode. Jeho rozorvané srdce sa zmietalo ako chaluhy v príboji. Musí vyriešiť svoj vnútorný zápas. V mysli mu odrazu skrsla myšlienka. Čo najhoršie sa môže stať misionárovi? Čo keby priviedol do Číny skupinu misionárov a všetci by zomreli? Aké zlé by to bolo vzhľadom na večnosť? A keby sa skrze ich prácu a obeť čo i len jeden Číňan obrátil ku Kristovi, nestálo by to za to?


Zdieľať: