Brat Šavol v knihe Boží šašo napísal:

Ježiš nestavia proti sebe službu a modlitbu. Príkladom je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a príbeh o Márii a Marte. Samaritán sa u raneného iba nemodlí. Jeho modlitba sa stáva skutkom. Naopak v blízkosti Ježiša je lepšie sadnúť si mu k nohám a počúvať ho. Odložiť všetku aktivitu. A to nám ide tak ťažko. Preto mu tak ťažko rozumieme. Preto je toľko nešťastných ľudí. Preto sme my sami nešťastní. Lebo keď sme s ním, nepočúvame ho ako Mária. Verklíkujeme svoje naučené básničky, bezducho obmieľame ruženec, akoby sme si neuvedomovali, že sedíme pri nohách Boha.

Prečo máme potrebu v Božej prítomnosti stále niečo neuroticky robiť? Stále mu dokazovať svoju nábožnosť? Dokazovať ju sebe. Ona sa ale neprejavuje v modlitbe. Alebo keď som s niekým, koho milujem, ak idem s milou na rande, tiež mám potrebu neustále niečo robiť, rozprávať a rozprávať? Ak by bola normálna a skutočne by ma milovala, musela by ma ovaliť niečím, čo by mala prvé poruke, aby ma zastavila. Aby som pochopil, že nastal čas vychutnávať si spoločnú prítomnosť. Prečo si myslíme, že Boh by to tiež rád neurobil, keď sa ho snažíme svojou aktivitou prehlušiť? A zabrániť mu, aby sa nás dotkol. Aby nám bolo v jeho prítomnosti dobre. Modlitba je o inteligencii. A inteligencia je schopnosť prispôsobiť sa vzniknutej situácii. Preto ma nikdy nebudete vidieť modliť sa pred sviatosťou ruženec. Lebo by to bola urážka Boha. Boha, ktorý sa ma chce dotknúť a ja mu ponúkam len svoje slová a aktivitu. Pri Bohu sa mlčí. Boha sa počúva. Boh neprichádza v slovách. Prichádza v tichu. Preto ho nevnímame a nepočujeme. Preto je nám taký vzdialený. Pretože sme takí veľmi hluční. Plní vlastných slov. Plní seba. A kde som JA, nie je miesto pre neho.


Zdieľať: