Koniec zimy roku 1791 bol veľmi mrazivý. John Wesley často trpel kašľom a prechladnutím. Zdalo sa, že každý záchvat choroby ho ešte viac oslabil a on cítil, že sa priblížil jeho koniec. Ráno 1. marca si vypýtal pero a atrament, ale nemal dosť síl, aby písal. Betsy Ritchieová sa ho spýtala, čo chce písať. Po boku svojej jedinej žijúcej sestry Marty a vdovy po Charlesovi, Sally, pozbieral John posledné sily a zvolal: „Najlepšie zo všetkého je to, že Boh je s nami.“

Keď mu Sally omočila pery, opakoval vďakyvzdanie, ktoré odriekal vždy po jedle: „Ďakujeme Ti, Pane, za tieto a za všetky tvoje dobrodenia. Požehnaj cirkev a kráľa, a daruj nám pravdu a pokoj, skrze Ježiša Krista nášho Pána, až na veky.“John prežil noc a ráno, v stredu 2. marca 1791, sa pri jeho posteli zišli vedúci členovia metodistickej cirkvi. Zdvihol ruky a udelil im požehnanie: „Pozdvihnite, brány, svoje hlavy, a pozdvihnite ich dvere večnosti, a vojde Kráľ slávy!“ Po vyslovení týchto slov osemdesiatsedemročný John Wesley naposledy vydýchol.


Zdieľať: