Jedného dňa v roku 1944 poručík Sadaaki Koniši informoval skupinu väzňov v tábore Los Baños na filipínskom ostrove Luzon o svojom rozhodnutí – môžu si zo zásobárne preniesť do väzenskej kuchyne toľko vriec ryže, koľko sa ich tam vmestí. Väzni sa nadšene pustili do práce. Verili, že sa prvýkrát za mnoho mesiacov konečne poriadne najedia.

Koniši sa díval, ako sa väzni pachtia v úmornej horúčave. Asi po hodine bola kuchyňa plná po strop. Väzni boli vyčerpaní, ale spokojní. V tú chvíľu im Koniši oznámil, že zmenil názor – žiadnu ryžu nedostanú. Nech odnesú všetky vrecia späť do skladu. Koniši zistil, že jedlo je pre väzňov obzvlášť účinným mučiacim nástrojom.

Predtým bol veliteľom tábora major Tanaka. On dovolil, aby si väzni mohli kupovať od miestnych roľníkov ovocie a zeleninu, vajcia a mäso. Dovolil tiež, aby si väzni sami rozdeľovali služby a udržiavali poriadok v tábore, upratovali a venovali sa rôznym činnostiam. Najpozoruhodnejším príkladom jeho ľudskosti bol zrejme zážitok Martina Meadowsa. V decembri 1943 mal trinásť – vek, keď židovskí chlapci podstupujú bar micva. Jeho otec predstúpil pred veliteľa s nezvyklou prosbou – dovolil by major Tanaka, aby rodina na jeden deň opustila tábor, aby mohol Martin podstúpiť obrad v manilskej synagóge? Tanaka vydal povolenie Martinovi a otcovi, ale matke nie. Zrejme sa obával, že keby dovolil opustiť tábor celej rodine, už by sa nevrátili. Ale Meadowsovi mu boli napriek tomu veľmi vďační.


Zdieľať: