Woodrow Wilson povedal: „Keď ku mne prídeš so zaťatými päsťami, môžem ti iba sľúbiť, že moje päste budú ešte zaťatejšie. Ale keď prídeš a povieš: ´Sadnime si spolu a poraďme sa a ak zistíme, že sa nezhodneme, tak sa pokúsime pochopiť, prečo sa nezhodneme, v čom sa vlastne líšime,´ tak o chvíľu určite zistíme, že naše stanoviská nie sú od seba až také vzdialené, že toho, v čom sa líšime, nie je až tak veľa a že toho, v čom sa zhodujeme, je naopak mnoho. Ak budeme mať dostatok trpezlivosti a úprimnej snahy spolu sa dohodnúť, tak sa určite dohodneme.“

Kedysi som čítal bájku o slnku a vetre. Hádali sa, kto z nich je silnejší. Vietor povedal: „Dokážem ti, že som silnejší. Vidíš tamtoho starca v kabáte? Stavím sa, že ho z toho kabáta vyzlečiem rýchlejšie než ty.“ Slnko teda zašlo za mrak a vietor sa rozfúkal, až dosiahol takmer silu tornáda. Ale čím silnejšie fúkal, tým pevnejšie sa starec halil do svojho kabáta. Napokon to vietor vzdal a utíšil sa.

Potom vyšlo slnko spoza mraku a milo sa na starca usmialo. Ten si o chvíľu utrel spotené čelo a kabát si vyzliekol. Tak slnko dokázalo vetru, že miernosť a priateľstvo sú vždy mocnejšie než besnenie a sila.


Zdieľať: