Vladimír Kraus vo svojom životopise napísal:

Pochod smrti. Začína desiaty deň. Husto snežilo, tak som si naberal sneh a jedol ho. Už niekoľko dní som mal halucinácie. Cítil som, že sa blíži koniec. Prišli sme na stanicu, na ktorej bol pristavený nákladný vlak. Mal otvorené vozne pre dobytok. Museli sme do tých vozňov postupne nastupovať. S hrôzou som sledoval, ako sa železničné vagóny plnia ľuďmi odsúdenými na smrť. Vo chvíli, keď som stratil akúkoľvek nádej na záchranu, stal sa zázrak. Keď som už mal nastúpiť do vagóna, v poslednej sekunde prišiel na koni nemecký dôstojník v sprievode vojaka, zastavil tesne predo mnou a zvolal: „Wer von Ihnen spricht Deutsch?“ (Kto z vás hovorí po nemecky?)

Dodnes mi tie slová znejú v ušiach. Neraz som na tento okamih spomínal. Keby tento dôstojník zastavil o niekoľko metrov ďalej, nepočul by som ho. Zástup pred železničnými vagónmi bol dlhý niekoľko sto metrov. Nikto iný sa na jeho zvolanie neozval. Bolo určené pre mňa. Zvolal som: „Ich! Ich!“

„Ako sa voláš?“

Keď som odpovedal, dôstojník sa rozosmial. Až neskôr som sa dozvedel, že tento dôstojník sa tiež volal Kraus. Potom mi povedal: „Poď so mnou! Potrebujem ťa!“

Bol to naozaj anjel poslaný od Boha, aby ma vyslobodil od istej smrti. Pán Boh má svoje nástroje aj tam, kde by sme ich nikdy nehľadali. Keby prišiel o niekoľko sekúnd neskôr, bol by som už v železničnom vagóne medzi odsúdenými na smrť. Som presvedčený, že to bol skutočne zázrak, ktorý mi zachránil život.


Zdieľať: