Józef a Wiktoria Ulmoví sa zosobášili 7. júla 1935. Boli to čestní ľudia, ktorí s radosťou plnili svoje každodenné povinnosti. Boli si navzájom oporou. V tom čase neexistovala žiadna sociálna podpora, preto si museli poradiť sami.

Keď na ich dvere jedného dňa počas vojny zaklopali vystrašení a prenasledovaní Židia, Ulmovci už mali šesť detí vo veku od jedného do siedmich rokov. Bol koniec roka a zima. Vojna už zúrila tri roky a čoraz ťažšie bolo uživiť vlastnú rodinu. Ulmovci však nepozvaných hostí neodmietli. V podkroví svojho malého domu poskytli úkryt ôsmim ľuďom.

Pätnásť mesiacov žilo v ich malom dome 16 ľudí. V Poľsku okupovanom nacistickým Nemeckom hrozil za ukrývanie a pomoc Židom nekompromisný trest smrti. Ich kresťanské svedomie im napriek tomuto veľkému riziku nedovolilo konať inak.

Rodina Józefa Ulmu žila v relatívnom bezpečí až do chvíle, keď ich tzv. „modrý policajt“ neudal gestapu. 24. marca 1944 okolo štvrtej hodiny ráno vtrhli do domu Ulmovcov štyria nemeckí žandári. Najprv zastrelili na povale všetkých Židov, potom vyvliekli na dvor celú rodinu a všetkých postrieľali.

Ochota pomôcť bola silnejšia než strach.


Zdieľať: