Keramička Marta Lipusová v jednom rozhovore povedala:

„Mala som to šťastie, že som vyrastala vo veriacej rodine. Sama som dospela k záveru, že vieru nemôžeme zdediť po predkoch. Viera sa musí prežiť. Ja som začala veriť a spoznala silu modlitby až v 15 rokoch, keď ma lekári začali pripravovať na to, že mi budú musieť amputovať pravú ruku. Celých sedem dlhých rokov, počas ktorých som veľa času prežila v nemocnici a v liečebniach po opakovaných operáciách, som svoju chorobu nebrala veľmi vážne. Pretože na všetko si človek časom zvykne. Aj na bolesť. Predstava, že by som už nikdy nevzala do ruky ceruzku alebo štetec má úplne pritlačila k zemi – a zároveň priblížila k Bohu na dosah. Stále som s ním komunikovala. Nikto mi nemôže vziať tú úžasnú skúsenosť viery a modlitby. V tom čase som bola pokrstená a v priebehu dvoch mesiacov úplne zdravá. To bola prvá časť Božej cesty. Druhá nasledovala hneď potom. Jeden pán sochár ohodnotil jedno mojej dielko – takého chudučkého smutného koníčka z moduritu – slovami: „Dievča, tento dar od Pána Boha nemôžeš nechať ležať ladom.“ Od neho som sa dozvedela, že existuje keramická škola a hneď som vedela, čo chcem. Naučila som sa pozerať sa na život s vierou a vidieť na ňom to lepšie. A tým horším, ktoré nemôžem zmeniť, sa netrápiť. Dá sa povedať, že som nenapraviteľná optimistka.“


Zdieľať: