Keď som sa 1. februára 1955 stal kazateľom československého baptistického zboru v Toronte, musel som ešte diaľkovo dokončiť teologické štúdium. Popri práci v zbore a štúdiu som nemal veľa času na rodinu. Jedného dňa ma naša druhá dcéra Linda požiadala o pomoc Vyhovoril som sa, že nemám čas. O chvíľu mi ale ktosi zatelefonoval a ja som všetko nechal tak a chystal sa odísť. Skôr ako som odišiel, Linda ma svojím úprimným detským spôsobom upozornila na moju bezohľadnosť. Povedala: „Ocko, pred chvíľou si mi povedal, že sa nám nemôžeš venovať, pretože máš veľa práce. Ako to, že keď ti zavolal niekto iný, zrazu všetko necháš tak a ideš?“

Táto nevinná detská otázka sa ma dotkla. Od tej doby sme začali mať rodinné večery. Niekedy to bolo v pondelok večer, niekedy v utorok… Jednoducho každý týždeň som jeden večer strávil s rodinou. Tento zvyk sme si uchovali pomerne dlho. Spoločné hry, prechádzky, korčuľovanie, sánkovanie, rozhovory a všetko ostatné, čo sme spolu robili, zanechalo na deti taký hlboký dojem, že keď sa dcéry vydali a syn oženil a mali už svoje deti, zaviedli aj oni vo svojich rodinách podobné rodinné večery.


Zdieľať: