Je noc. Pacienti na oddelení zväčša spia. Potichu vchádzam na izbu, kde po ťažkom infarkte namáhavo dýcha pacientka. Je mi jej ľúto. Azda nikdy predtým ani potom som sa nestretla s pacientom, ktorý by vážil vyše 200 kíl. Ona je tou výnimkou. Uvedomuje si, ako je pre nás ťažké ustlať pod ňou.

Prichádzam k nej. Nespí. „Potrebujete niečo?“ pýtam sa.

„Chcem človeka,“ vyhrkne zo seba. V okamihu sa moja ruka dotýka jej ruky. Sadla som si k nej a jemne ju hladím. Potom niekoľkokrát odbehnem za svojimi povinnosťami, ale vždy znovu sa k nej vraciam. Čoskoro mi skončí služba a tak ešte naposledy idem za ňou. Ako keby cítila, že budem musieť odísť, prerušovane šepká: „Ja tu chcem mať človeka.“

Skláňam sa k nej. Dodávam si odvahu a rozochvelým hlasom jej hovorím: „Človek príde a zase odíde. Verte v Boha a proste ho o pomoc. Určite vám pomôže. Aj mne v živote neraz pomohol.“

Naše oči sa na chvíľku stretnú. Nechápavo sa na mňa díva. Po chvíli mám pocit, že jej tvár sa vyjasňuje, že sa usmieva. Ešte raz ju pohladím po vlasoch a odchádzam domov.

Vraciam sa peši. Ešte je tma. Milujem tieto návraty domov v tme a tichu. Sú to chvíle, keď sa celou cestou rozprávam s Bohom. Nikto ma pri tom nevidí ani nepočuje. Prosím ho, aby mojej pacientke pomohol, bol jej milostivý, aby sa dlho netrápila.

Keď na ďalší deň nastupujem do služby, zistím, že jej meno tam už chýba. Ceduľka na taške s jej uterákom jasne hovorí, že pacientka zomrela niekoľko hodín po mojom odchode. Kedysi bola učiteľkou. Určite musela mnohokrát deťom rozprávať, že Boh neexistuje. Možno tomu verila aj ona sama. A potom zas vidím tie veľké modré oči, ako sa bolestne a pri tom šťastne usmiali, keď počuli mojich niekoľko slov na rozlúčku.


Zdieľať: