autor fotografie: Jozef Plachý |
Nič neprospieva tak ako žiť v ústraní, málo hovoriť s ľuďmi a veľa sám so sebou.
Komparzista
Hrali ste niekedy vo filme? Kedysi dávno, keď som ešte študoval, vybrali ma do jedného filmu ako komparzistu. Bol som na to patrične hrdý. Svoju nomináciu som považoval za veľký úspech. Ale už prvé minúty nakrúcania má zbavili zbytočných ilúzií. Hneď bolo jasné, že som nikoho nezaujal svojimi schopnosťami ani inteligenciou. Režisér potreboval jednoducho niekoľkých dlháňov a ja som mal tú správnu výšku. Mali sme predstavovať pozadie – motať sa okolo hlavného hrdinu alebo sa len mihnúť na ulici či v kaviarni. Režisérov asistent nám vysvetlil, čo máme robiť, ale my sme boli amatéri. Stále to bolo zle. Raz niekto pozeral priamo do kamery, inokedy sme nastúpili príliš pomaly alebo sme sa tak ponáhľali, že nás hlavný hrdina nemohol dobehnúť. Po chvíli to režisér nevydržal a zareval: „Stop! Kto zohnal týchto hlupákov?“ Chvíľu sa upokojoval a potom nám rovno povedal: „Ľudia vôbec nie sú zvedaví na vás. Chcú vidieť hlavného hrdinu!“
Robiť komparzistov nie je príliš populárna rola. Ak naša úloha v spoločnosti alebo cirkvi nepatrí medzi tie hlavné, pripadáme si ako kulisy. Pracujme však verne tam, kde nás Pán Boh postavil. On má aj náš život vo svojej réžii.