Dnes je to šesť rokov, čo som kázal na pohrebe svojho najstaršieho brata. Priala si to jeho manželka, ku ktorej sa pridala aj mamka. Minulý týždeň som sa po šiestich rokoch prvýkrát vrátil k tomuto kázaniu. Tentoraz sa neprihováralo k poslucháčom v obradnej sieni, ale ku mne.

Zrazu som sa vrátil do doby, keď sa v našej detskej izbe konala vankúšová vojna. Perie lietalo po celej izbe. Inokedy sme so sesternicami chytali myši, ktoré nám potom doma utiekli zo škatule. Určite si viete predstaviť, čo nasledovalo…

Spomenul som si, ako ma učil hrať šach a potom ma vzal na šachový turnaj, ktorý som takmer vyhral. Učil ma čítať, keď som ešte nechodil do školy. O niekoľko rokov neskôr mi pomáhal zbaliť prvé dievča…

V mojich spomienkach sa vynoril aj náš posledný spoločný rok, keď ho vážna nemoc postupne zdolávala, až jej nakoniec podľahol…

Som Pánu Bohu vďačný za všetko, čo sme s bratom spolu prežili. Moja vďačnosť sa však netýka len minulosti, ale aj budúcnosti, ktorú Boh sľubuje všetkých, ktorí prijmú jeho ponuku. Predstavujem si, aké to asi bude, keď Ježiš vzkriesi môjho brata a spolu s ďalšími nás vezme na veľký výlet k Božiemu trónu. Máme toho veľa za sebou, ale vďaka Bohu ešte viac pred sebou.


Zdieľať: