Chlapci – bratia vo veku 3 a 5 rokov – sa hrali na dvore. Trošku na piesku…, ale keďže bolo mokro, tak ich lákalo aj blato. Hra s blatom bola čoraz zaujímavejšia. Popri hre sa stalo, že blato z rúk skončilo aj v ústach.

Keď to videl ich ocko, napomenul ich: „Chlapci, nejedzte blato!“ Chlapci sa chvíľu snažili, ale potom sa blato „akosi“ opäť dostalo do úst.

„Chlapci nejedzte blato!“ pripomenul ocko.

Opäť to chvíľu vydržali, ale blato bolo veľmi lákavé. Keď ich ocko upozornil tretíkrát, pridal hrozbu: „Ak neposlúchnete, dostanete blato na obed.“

Ale ako to pri deťoch býva, buď dobre nepočujú, alebo si myslia, že rodičia to nemyslia vážne. Blato bolo nielen na rukách, ale opäť aj v ústach.

Keď hra skončila a chlapci prišli hladní do kuchyne, na stole ich čakal obed – každý mal na tanieri kôpku blata.

Aj keď bolo ockovi ľúto, keď videl smutný výraz v očiach chlapcov, to, čo povedal, musel splniť. Aj Bohu bude ľúto, keď okrem pekných sľubov bude musieť splniť aj svoje hrozby.


Zdieľať: