Na parkovisku sme stretli svadobčanov, ktorí mali problém, pretože kňaz, ktorý mal sobášiť mladý pár, mal nehodu. Ako duchovný som sa ponúkol, že im môžem pomôcť.

Naša mládež z kapely sa rozhodla spríjemniť im tento výnimočný deň. Vytiahli nástroje a pred samotným obradom zahrali na parkovisku pieseň.

Otec nevesty viedol svoju dcéru uličkou dopredu. Nevesta sa usmievala od ucha k uchu. Ženích zahral na gitare a zaspieval havajskú svadobnú pieseň.

Pán Boh mi vnukol niekoľko myšlienok, ktoré som predniesol prítomným a potom mladý pár zosobášil.

Po skončení za mnou prišla ženíchova mama a povedala mi slová, na ktoré keď si spomeniem, stále cítim zimomriavky na chrbte: „Nemyslím si, že to, čo sa tu práve odohralo, bola náhoda. Myslím, že to tak malo byť. Pozrite sa na svoje tričko.“

Mal som džínsy, na nohách tenisky a svetlomodré tričko. Na tričku bol vyšitý nápis Havaj a farebná dúha. Doniesol som si ho z dovolenky na Havaji, kde sme boli pred niekoľkými rokmi na dovolenke. Keď mi dali okolo krku veniec z kvetov, typický pre havajskú kultúru, vyzeral som, ako keby som sa obliekol práve na túto príležitosť.

Novomanželom sme dali svadobný dar – knihu Cesta ku Kristovi.

Keby tu príbeh skončil, bol by som šťastný. Ale nestalo sa tak.


Zdieľať: