Pri svojich cestách do vnútrozemia zápasil misionár Hudson Taylor s jedným problémom. Ľudia sa ho báli. Neboli zvyknutí na jeho oblečenie, lakované topánky a svetlé vlnité vlasy. Keď sa o tom rozprával so skúsenými misionármi, niektorí ho povzbudili, aby začal nosiť čínske šaty, iní ho varovali. Výzor Brita predstavoval ochranu. Každý vedel, že ublížiť človeku oblečenému v anglických šatách znamená uraziť Britské kráľovstvo.

Hudson o tom rozmýšľal a došiel k presvedčeniu, že v preoblečení za Číňana je viac výhod ako nevýhod. Zaplatil holiča, ktorý mu ostrihal vlasy a oholil prednú polovicu hlavy. Na zvyšok vlasov mu naniesol čiernu farbu a vplietol do nich falošný vrkoč.

Potom si kúpil čínske šaty. Nohavice mu boli príliš veľké. Vesta vyzerala dvakrát širšia ako on. Predavač mal pravdu, jedna veľkosť sedí všetkým. Našťastie muži nosili na nohaviciach opasok. Potom si obul ponožky. Boli drsné a bez gumy na vrchu. Spodok nadrozmerných nohavíc zasunul do ponožiek a dvoma pevnými gumovými podväzkami si ich upevnil. Obliekol si obyčajnú bavlnenú košeľu a na ňu vyšívanú tuniku. Rukávy tuniky prečnievali skoro o pol metra cez končeky prstov. Vždy, keď chcel niečo robiť, musel si vysúkať rukávy a potom ich znova spustiť. Najťažšie bolo zvládnuť topánky, ktoré sa na palcoch vytáčali smerom nahor. O ich zahnuté špičky sa neustále zachytával spodok tuniky.

Hudson sa pozrel do zrkadla – stal sa z neho modrooký Číňan.

Aj tak mu chvíľu trvalo, kým sa odvážil vyjsť von. Pripadalo mu divné prechádzať okolo Číňanov bez toho, aby na neho uprene hľadeli. Po prvýkrát, odkedy odišiel z Londýna, sa skutočne cítil byť jedným z davu.


Zdieľať: