Žanete a jej manželovi zomrel trojročný chlapec na rakovinu. Obaja už rok a pol predtým vedeli, že ich malý modrooký syn nebude dlho žiť. Je pochopiteľné, že keď zomrel, prežívali veľký žiaľ. Po celý čas svojej ťažkej skúšky neprejavili horkosť alebo výčitku Bohu. Stále ho milovali, slúžili mu a plne dôverovali, že sa o nich stará. Verili, že vie, čo robí.

Asi dva týždne po pohrebe bola Žaneta na bohoslužbe. Keď po skončení vychádzala von s niekoľkými ženami, uvidela malého chlapca, ktorý stál pri vodovode a pokúšal sa z neho sŕkať vodu. Tento pohľad jej pripomenul jej malého syna, ktorý mal vždy veľkú radosť, keď sa z tohto vodovodu mohol napiť vody. Rozplakala sa.

Jedna zo žien, ktoré ju sprevádzali, bola jej najlepšia priateľka. Tá hneď pochopila, čo sa stalo. Nepovedala ani slovo, len ju objala, pritisla k sebe a potichu utešovala. Práve to Žaneta v tej chvíli potrebovala.

Boh od nás nežiada, aby sme potláčali slzy. Aj Ježiš plakal pri hrobe Lazara. Nežiadajme to ani my od druhých. Veď je aj „čas plakať“…


Zdieľať: