Pred niekoľkými rokmi ktosi zapálil otcovu stodolu. Naša prvá myšlienka bolo zachrániť kone. Pretože aj pokojný kôň môže pri ohni podľahnúť panike, dali sme im cez oči deky, aby sme ich mohli popri ohni odviesť do bezpečia. Šli pokojne napriek tomu, že všade bol veľký hluk a do nozdier im vnikal dym.

Keby kôň uvažoval ako človek, pri tom všetkom, čo sme s nimi robili, asi by začal pochybovať o „dobrote ľudí“.

Našťastie, naše kone nie sú teológovia, ale kone. V tej chaotickej situácii ničomu nerozumeli, ale dôverovali nám, že sa o ne postaráme ako vždy predtým. Nevzpierali sa, nepochybovali o našej autorite, preto sme im mohli zachrániť život.

Ako veľmi sa líšime od týchto zvierat. Ony dôverujú nám ľuďom, ale my nedôverujeme veľkému, všemocnému Bohu! Niekedy nám možno zakryje oči „dekou“ a dúfa, že mu budeme bezmedzne dôverovať.


Zdieľať: