Predstavte si, že máte zlatú rybku. Jedného dňa si pomyslíte: ´Moje chúďatko, stále musíš byť v tej studenej vode. Počkaj, vymyslíme niečo lepšie!´ Vyberiete ju z vody, vyšúchate froté uterákom a preložíte do peknej zlatej klietky. Dáte jej to najdrahšie a najlepšie krmivo a opäť sa jej prihovoríte: „Moja milá rybka, máš takú krásnu klietku, také výborné krmivo, taký dobrý vzduch! Ty sa teda máš!“

Ako na to zareaguje? Bude vďačne mávať plutvičkami a hovoriť: „Ďakujem, ďakujem“? Nie! Bude lapať nie po vzduchu, ale po vode a hádzať sa ako divá. A keby vedela hovoriť, určite by ostošesť kričala: „Nechcem tvoju zlatú klietku, ani tvoje drahé krmivo… Ja chcem byť čím skôr vo vode!“

Tak podobne kričí naša duša túžbou po Bohu, od ktorého nás oddeľujú naše hriechy. Môžeme mať čokoľvek, ale bez Boha je všetko trápenie. Dnešný človek dáva svojej duši všetko: zabáva sa, cestuje po svete, dopraje si najlepšie jedlá, dobré víno, všetko… Ale naša duša napriek tomu kričí: „Ja to všetko v podstate nechcem. Túžim len po pokoji s Bohom!“


Zdieľať: