Jednému baptistickému kazateľovi zomrela pred niekoľkými rokmi jeho drahá manželka Jana na rakovinu. Na jej pohrebe o nej manžel hovoril slovami, ktoré dodnes považujem za najdojímavejšie kázanie, aké som v živote počul. Hovoril o tom, ako ho táto elegantná dáma urobila lepším človekom.

Ako mladý kazateľ nemal veľký plat. Napriek tomu, že Jana mala proti tomu námietky, rozhodol sa ťažko ušetrené peniaze investovať. Nanešťastie fond, do ktorého peniaze vložil, skrachoval a on prišiel o to posledné, čo mal.

Tento mladý muž vtedy prežíval krízu. Zlyhal v niečom, čo bolo veľmi dôležité. Jeho manželka mu mohla právom povedať: „Hovorila som ti to!“ Jana však vycítila, aký bol v tom čase zraniteľný. Zavolal jej, že prišli o všetky úspory, a ona jednoducho povedala: „Netráp sa, všetko zas bude dobré.“

Keď sa v ten večer vrátil domov, čakal, že dostane „hubovú polievku“ o tom, aká to bola nerozumná investícia. Jana si však sadla k nemu a povedala: „Vieš, niečo som zistila. Uvedomila som si, že nepiješ a nefajčíš. Keby si pil a fajčil, možno by sme prišli o toľko peňazí, koľko sme teraz stratili. Bolo by to vlastne to isté. Zabudnime na to.“

Jana mohla v tejto veľmi kritickej chvíli podlomiť sebadôveru svojho manžela. Možno budete prekvapení, ale mužské ja je veľmi krehké – zvlášť v neúspechoch a ťažkostiach. Práve to je dôvod, prečo manžel tak veľmi potreboval od nej počuť: „Ešte stále verím v tvoje schopnosti.“ A Jana mu práve to povedala.

Zakrátko po fiasku prišiel raz večer manžel domov a videl, že v celom dome je tma. Keď otvoril dvere, uvidel, že Jana pre nich pripravila večeru pri sviečkach.

„Čo to znamená?“ spýtal sa jej s nádychom humoru v hlase.

„Nuž,“ odpovedala, „dnes budeme večerať pri sviečkach.“

Manžel si myslel, že Jana má nejaký zaujímavý nápad alebo prekvapenie a odišiel si umyť ruky do kúpeľne. Chcel si zasvietiť svetlo – a nič. A tak sa vybral do spálne a stlačil ďalší vypínač. Ale aj v spálni zostala tma. Mladý kazateľ sa vrátil do kuchyne a spýtal sa Jany, prečo v celom dome nie je elektrika. Vtedy sa Jana rozplakala.

„Tak ťažko pracuješ a stále si preč. Napriek tomu som nemala dosť peňazí na zaplatenie účtu za elektriku. Nechcela som ti to povedať. Myslela som si, že by sme mohli jesť aj pri sviečkach.“

Mohla povedať: ´Nikdy predtým som nebola v takejto situácii. Vyrastala som v domove, kde nám nikdy elektriku nevypli.´ Mohla svojho manžela úplne zmalomyseľnieť, mohla ho celkom zruinovať, mohla zničiť jeho sebavedomie. Namiesto toho povedala: „Nejako už bude. Raz sa naše svetlá opäť rozsvietia. Dnes večer sa však najedzme v pokoji pri sviečkach.“


Zdieľať: