Milosť je prechádzka slnkom prežiarenou lúkou života.

Vyrastal som v dome na severnom okraji mesta. Hneď za našou záhradou začínali rozsiahle polia, na ktorých sme si s kamarátmi púšťali drakov. Za poľom bola cesta. Za cestou stál vojenský sklad, ktorý bol otvorený aj pre verejnosť. V celom okolí dominoval osamelý strom, pod ktorým bolo betónové kriketové ihrisko. Za ním sa rozprestierali pšeničné lány. Doteraz sa mi vybaví v mysli, ako sme sa predierali pomedzi klasy, ktoré boli takmer také vysoké ako my. Neraz sme si ľahli medzi obilie a skrytí pred svetom sme sledovali oblaky plávajúce na nebi a počúvali bzučanie hmyzu.

Austrálske slnko je jasné a žiarivé. Vždy, keď sa vraciam do rodnej vlasti, som udivený, aké je tu svetlo jasné. Ďalšie miesto, ktoré sa v mojej mysli spája so svetlom, je Írsko. Tým, že svetlo je tu jemnejšie, dáva prírode pôvabný nádych.

Moje detstvo bolo plné bezstarostných dní. Celý deň sme boli vonku. Nemali sme strach zo slnka ani ultrafialových lúčov. Aj dnes sa rád prechádzam po slnkom zaliatych lúkach, ale niečo sa zmenilo. Pocítil som ľadový dotyk smrti a hľadel dolu z útesu bolesti. Boh milosti mi dal nevysloviteľnú radosť a pokoj túlaním sa po slnkom zaliatych lúkach.

Keď som študoval na Avondale College v Austrálii, zbor spieval pieseň „Môj Boh a ja“. Text tejto piesne hovorí o človeku, ktorý sa drží s Bohom za ruku a spolu sa prechádzajú. Rozprávajú sa ako priatelia. Spolu sa smejú. Boh vysvetľuje človeku zámer, ktorý má s jeho životom. Boh má pre nás plán, ktorý pripravil dávno pred naším narodením. Pieseň vrcholí opisom toho, čo ešte len čakáme. Táto zem jedného dňa pominie. Boh stvorí novú zem, kde „Boh a ja“ budeme stále spolu. Navždy.


Zdieľať: